Pohnutý osud výtvarníčky Anastázie Miertušovej: Po najväčšej radosti v živote prišla rana

Záver štyridsiatych rokov. Anastázia Miertušová zanecháva dvojodbor kreslenie-geografia na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského a nastupuje na čerstvo vzniknutú Vysokú školu výtvarných umení. Na katedre monumentálnej maľby stretáva osudových mužov svojho života.

Prvým je vedúci ateliéru Ľudovít Fulla – a druhým spolužiak Marián Čunderlík, ktorý rovnako ako ona opustil predošlé štúdium, v jeho prípade pedagogiku.

Hoci Československo stojí na prahu dekády, ktorá bude dusiť tvorivosť a slobodu, umenie nevynímajúc, mladý pár sa vďaka svojmu progresívnemu pedagógovi ešte stihne zoznámiť s európskou výtvarnou avantgardou, predovšetkým kubizmom. A tá v nich brnkne na struny, o ktorých existencii v sebe tušili, ale dovtedy nepoznali ich zvuk.

Podobní i protipólni

Anastázia Miertušová sa narodila 15. apríla 1927 v Telgárte pri Brezne. A hoci k rovnoprávnosti žien mala spoločnosť v tom čase ešte ďaleko, jej generácia bola prvou, z ktorej povstali nielen spoločensky akceptovaní výtvarníci, ale aj výtvarníčky. Štyri z nich vytvorili aj prvé čisto ženské slovenské výtvarné zoskupenie – takzvanú Skupinu 4.

Nasťa, ako ju volali jej blízki, zvolila iný typ umeleckého spojenectva: s vlastným manželom. Kunsthistorici vrátane Jána Kraloviča ich neskôr označia za jednu z výrazných partnerských dvojíc, ktoré spoluformovali vývoj slovenského výtvarného umenia 20. storočia. A hoci ich tvorba vykazuje viacero podobných znakov, išlo o inšpiratívny vzťah dvoch silných výtvarných individualít.

„Boli príslušníkmi tej istej krvnej skupiny, názorovo mali k sebe blízko, ale každý z nich mal osobitný, diferencovaný progr...