Kľúčové momenty Novembra 1989: Keď komunistické vedenie pochopilo koľká bije, bolo už neskoro

Zaobišla sa bez výstrelov, s výnimkou brutálneho zásahu poriadkových jednotiek proti študentskej demonštrácii na Národnej triede v Prahe pri nej ani netiekla krv. Sametová, ako ju pre nenásilný priebeh nazývajú Česi, alebo Nežná revolúcia, ako ju z rovnakého dôvodu zvyknú označovať Slováci, priniesla ich dnes už neexistujúcemu spoločnému štátu v novembri a decembri 1989 zmenu politického režimu a tiež spoločenských pomerov. Komunistická strana prišla o monopol moci, ktorý si držala bezmála 42 rokov. Stratila ho v priebehu 43 dní.

V kontexte udalostí, ku ktorým dochádzalo počas roka 1989 v okolitých socialistických štátoch, sa aj zmeny v Československu javia ako zákonité. Boli to najmä ekonomické problémy, ktoré viedli jednotlivé vládnuce komunistické strany k ústupu z politických pozícií. Dôležitú úlohu zohral aj postoj Sovietskeho zväzu, na ktorého čele stál Michail Gorbačov. Ten, či už priamo, alebo nepriamo, opakovane deklaroval, že Moskva do vývoja vo svojich východoeurópskych satelitoch nemieni zasahovať tak razantne, ako v minulosti, napríklad v roku 1956 v Maďarsku, či o 12 rokov neskôr v Československu.

Vo Varšave tak v auguste 1989 suverénne zvíťazilo vo voľbách, i keď len čiastočne slobodných, nezávislé odborové hnutie Solidarita. V Budapešti zase vládnucu socialisticko-robotnícku stranu ovládli reformní komunisti, ktorí v októbri 1989 deklarovali pokojný prechod krajiny na trhovú ekonomiku, občiansku demokraciu, dodržiavanie ľudských práv a v novej ústave bol vyslovene zakázaný výkon vládnej moci jednou politickou stranou. No a keď napokon 9. novembra 1989 padol aj Berlínsky múr, bolo zrejmé, že tento dominový efekt sa nevyhne ani Československu.

Lenže to bolo predsa len špecifickým prípadom. Vo vedení komunistickej strany síce prebiehal boj rôznych frakcií o moc, o ktorom verejnosť nevedela, opraty však držali v rukách stále konzervatívci. Tí na jednej strane pritakávali takzvanej politike prestavby, ktorá prichádzala z Moskvy a mala priniesť tak v politickej, ako aj v hospodárskej sfére určité uvoľnenie pomerov, v skutočnosti sa však nič nemenilo. V postoji voči opozícii dokonca štátna moc pritvrdila, čo sa prejavovalo najmä počas demonštrácii proti režimu, ktoré v roku 1989 poriadkové zložky potláčali s čoraz väčšou brutalitou.

Zdalo sa teda, že Československo zostane jedným z posledných komunistických skanzenov v Európe. Atmosféra v spoločnosti však pripomínala prekúrený kotol, ktorý môže kedykoľvek vybuchnúť a nespokojnosť občanov, hoci si zdanlivo žili svoj spokojný a sociálnymi istotami zabezpečený život, v skutočnosti gradovala.