Detská lekárka o alarmujúcom stave. Pribúda detí s chronickými ochoreniami

Čo vás priviedlo k pediatrii a neonatológii. Aká bola vaša cesta? Cítili ste to ako svoje volanie?

Po skončení lekárskej fakulty som chcela liečiť celého človeka. Mala som na výber buď pediatriu, alebo internú medicínu, pretože to boli dva odbory, v ktorých sa to dalo skĺbiť.

Jednoznačne zvíťazila pediatria – moja láska k deťom, ktorá pretrváva dodnes. Výnimkou je dovolenka, keď si vyberám hotely, kde deti nie sú. (úsmev) Od začiatku som chcela pracovať s celým človekom.

Nechcela som sa sústrediť len na oči, len rezať, alebo liečiť iba kĺby. Chcela som pristupovať k pacientovi celistvo. Preto som začala ako pediatrička.

Keď som si urobila atestáciu a premýšľala som, kam ďalej, mala som viac možností. Mohla som ísť aj na obvod, ale chcela som robiť viac klinickej práce.

Tak som si kládla otázku, čo to bude – detská neurológia, detská gastroenterológia… A potom som si povedala: veď chceš liečiť celého človeka. A tam prišla odpoveď – neonatológia a starostlivosť o novorodencov.

Je to úžasné a veľmi ma to napĺňa. Mrzí ma len to, že pri súčasnej pozícii primárky som skôr manažérkou než lekárkou. Vo funkciách, v ktorých som, mám na starosti približne 60 ľudí a celý chod oddelenia.

Čo spôsobuje obezita pred pubertou a v čom sú severské krajiny o krok vpred? Odpovedá lekárka

Toho som sa chcela dotknúť. Čo všetko spadá do vašej kompetencie? Ako vyzerá váš pracovný deň?

V podstate prichádzam prvá a odchádzam posledná, ale robím to rada. Ráno prídem skôr, aby som si urobila úvod do dňa – pozriem si e-maily, zistím, kto leží na oddelení, kto pribudol, kto odišiel a čo sa udialo, kým prídu moje dve sekretárky a naplno rozbehneme chod oddelenia.

Po približne pätnástich minútach máme preberanie služby, kde si zhrnieme udalosti a určím, kto bude pracovať na ktorom úseku.

Snažím sa ponechať si aspoň minimum klinickej práce – robím vizity na fyziologických novorodencoch a prepúšťam ich, aby som zostala v kontakte s pacientmi.

Dopoludnia nasleduje veľká, primárska vizita, buď na jednotke intenzívnej starostlivosti novorodencov, alebo na všeobecnej pediatrii – striedavo podľa dní.

Popoludní mám rozhovory a ambulantnú činnosť. V Nemecku existuje systém súkromne poistených pacientov s nadštandardom, za ktorých klinické vyšetrenie zodpovedá primár.

Pre nich mám aj samostatnú ambulanciu, čo patrí k mojim povinnostiam. Popri tom riešim koordináciu s riaditeľstvom. To je za ideálnych podmienok. V realite často niekto vypadne a ja som naraz primárka, lekárka aj sekretárka.

Popri klinickej a manažérskej práci zabezpečujem aj personálnu agendu, rekrutujem nových ľudí a riešim personálne otázky, keďže personálne oddelenie nefunguje tak, ako by malo. A do toho ešte prebieha každodenná komunikácia a zápasy s riaditeľstvom.

To mi príde skoro ako u nás (úsmev). Ľudia si často myslia, že niekto odíde do zahraničia a má tam ideálne pracovné podmienky. Nie je to teda celkom tak?

Nedá sa to takto zjednodušiť. Môj syn dnes žije v Bratislave, dcéra vo Viedni a ja mám s pribúdajúcim vekom skôr tendenciu vrátiť sa na Slovensko. Často sa o tom rozprávame so synom. On mi hovorí: „Mami, ty si Slovensko idealizuješ.“ A ja mu odpovedám: „Ale ty si idealizuješ Nemecko.“

Z toho, čo hovoríte, to naozaj znie, že ste tam tak trochu „dievča pre všetko“.

Áno, presne tak – v tomto sa to veľmi nelíši od Slovenska. Jediná reálna výhoda je, že odmeňovanie za moju prácu je tam iné než doma.

Pôsobili ste aj v Holandsku, aktuálne v Nemecku. Čo by ste si z týchto krajín odniesli ako najväčšiu skúsenosť?

V prvom rade samotnú skúsenosť. Myslím si, že každý Slovák by si mal – ako kedysi, tak aj dnes – zbaliť uzlík a ísť do sveta, aby si to zažil na vlastnej koži.

Leb...