Keď sa zlovestný tikot pandémiou spretrhaných pracovných, školských, spoločenských, susedských, príbuzenských i rodinných väzieb nedal prepočuť, vrchnosť uznala, že si potrebujeme rozjasniť myseľ. Ešte sme sa na seba poriadne neusmiali, a v hlavách sa nám opäť zatiahlo. Leboputin, ozvalo sa zhora a z médií. Isteže, posivený svedok nečakal, že nad votrelcom hodia rukou. Predpokladal však, že vzhľadom na domácu situáciu budú o vzbĺknutom konflikte informovať tak, ako informovali o dohasínajúcich vojnách v ďalekých končinách. Vecne a bez vydesených očí. Ako informovali aj o vojnách, z ktorých sa niekoľkí naši vojaci vrátili v cínových rakvách a v dvojúlohách: tam okupanti, doma hrdinovia. Ak nás médiá vtedy upozorňovali na zábery vhodné len pre silné povahy, tak iba v prípadoch, keď sa masakru dopustili nedisciplinovaní spojeneckí vojaci pod vplyvom alkoholu alebo sa len nezmestili do kože. Oficiálne operácie NATO na okupovaných územiach s tisíckami mŕtvych boli zrejme v poriadku.
Vojenskí analytici sa nám usadili v obývačkách až po ruskom vpáde na Ukrajinu a novotou pôsobili aj prvé reportáže priamo z ruín či rozhovory s pozostalými obetí; rodič alebo súrodenec nevládneho telíčka má cenu mediálneho zlata. Nešetria nás ani ústavní činitelia. Ale kto, ak nie oni, má rozháňať mračná? Namiesto toho hromami-bleskami na Kremeľ zreálňujú zatiaľ iba hoax Andersa Rasmussena: „Ak Kyjev nedostane (na summite NATO – pozn. aut.) jasné záruky, Poliaci aj ďalší môžu poslať vojakov na Ukrajinu.“ (Pravda.sk, 7. 6. 2023) Ako ďalší sa bývalému šéfovi NATO javia pobaltské štáty.
war game
Promo článek:
Promo článek
číst dál
