Demokracia generuje politikov, ktorí sú obrazom svojich voličov
Niekedy sa mi zdá, že náš štát bude treba vytvoriť na iných hodnotách, s príťažlivým a reálnym veľkým snom. A potom mi napadne otázka – s kým a pre koho? Zdá sa, že väčšine táto forma štátu vyhovuje. Je to smutné.
Obávam sa, že demokracia generuje politikov, ktorí sú obrazom svojich voličov a plne zodpovedajú vnútornému obrazu spoločnosti. Spoločnosti, ktorá sa má v zásade dobre, takže signifikantná časť jej občanov má pocit, že si môžu dovoliť voliť ľudí bez najmenšej politickej skúsenosti, premiérov, ktorí v živote neboli ani len starostami malého mesta. V zásade však tých, ktorí dokážu najpresvedčivejšie sľubovať raj na zemi a to, čo vidia na očiach potenciálnym voličom, ako napríklad istoty či tradičné hodnoty.
Takéto prostredie nemôže vygenerovať žiadnych štátnikov. Štátnici sa od politikov líšia tým, že svoje národy vedú k nejakým definovaným cieľom, kým politici sú vedení prieskumami verejnej mienky a kalkuláciami, ktorý krok im vynesie maximum hlasov a znovuzvolenie.
V normálnych časoch sa však nikto, ani to máličko ľudí, čo na to majú predpoklady, nemôže stať štátnikom pred tým, ako by sa najprv dostal do politiky a stal sa politikom.
Obávam sa, že to, k akému cieľu by mala naša spoločnosť smerovať, prevažná väčšina voličov netuší. Vedia len, čo by chceli oni, a volia tých, ktorí im to najhlasnejšie sľubujú. Ide pritom často o úplne protichodné ciele. Jedni chcú slobodu, druhí poriadok, jedni chcú rozvoj, druhí ochranu prostredia a klímy. Politika prestáva byť politikou a stáva sa kabaretom bez riešení pre ľudí.
Ale nie je to len problém Slovenska. Štátnikov dnes nevidíme ani vo vyspelých demokraciách, hoci tam majú zjavne kvalitnejších a menej skorumpovaných politikov. Česť výnimkám, samozrejme. To je u nás daň z rezignácie väčšiny spoločnosti na členstvo v politických stranách, takže sa u nás do parlamentov a vlád občas dostávajú rodinné firmy s jedným majiteľom. Nikto nechce budovať politické strany zdola.
Zmenu môže priniesť len hlboká existenciálna kríza spoločnosti, ktorá by ňou otriasla a postavila pred ňu jasný, každému zrozumiteľný cieľ.
Ale ako ktosi správne poznamenal, nešťastná je spoločnosť, ktorá potrebuje hrdinov. To môžeme parafrázovať aj tak, že nešťastná je demokracia, ktorá potrebuje štátnikov.