Škola aj polícia ho odpísali ako kriminálnika a príživníka. Úspešný príbeh Patrika Banga vyvracia stereotypy
Vaša kniha ležala pätnásť rokov v zásuvke a čakala na dokončenie. Prečo ste ju nakoniec dopísali?
Využil som lockdown. Vrátil som sa k rukopisu knihy, keď som mal covid, a dokončil som ho. Najväčšou motiváciou bolo zaznamenať obdobie divokých 90. rokov z pohľadu dospievajúceho Róma. To tu ešte nikto neurobil. Chcel som opísať, že nie pre každého to boli super časy. Niektoré pasáže, ktoré som pred rokmi písal ako temperamentný mladík, som však radšej zmazal.
Bolo to veľmi odvážne?
Skôr aktivistické. Teraz som sa snažil nehľadať chyby len na druhých, ale aj na sebe. Zaujímavé je, že som si dokázal spomenúť aj na drobné detaily. Mám tam napríklad pasáž, ako na trhu, ešte ako malý chlapec, predávam uhorky. Viem si vybaviť, ako som ich čistil kefou. Rodinu Hörikovcov, maďarských trhovníkov, ktorým som pomáhal, si budem pamätať do smrti. Zmenili mi vlastne život. Naučili ma podnikať. O tom rozprávam aj svojim deťom, keď im vysvetľujem, že peniaze nepadajú z neba. Že sa musí makať. Môj syn napríklad chcel ako osemročný hraciu konzolu. A tak som mu povedal, že pre to tiež musí niečo urobiť. V dome sme mali veľmi starú susedku, ktorá sa starala o upratovanie a už to veľmi nezvládala. Musel jej pomáhať, za čo som mu vyplácal odmenu, až si na tú hračku sám za pol roka našetril. Hovorím tomu biznis model. Dnes bude mať môj syn dvadsaťjeden a pracuje.
Čítali deti vašu knihu? Čo ich najviac prekvapilo?
Tipol by som si, že dcéra si pravdepodobne len prezrela fotky. Zato syn to poctivo prečítal. A prekvapilo ho množstvo ve-
cí. Mal veľa otázok. Pri dcére som sa bál, že keď sa z knihy dozvie, aký som bol
ako tínedžer neposlušný, nebude ma už natoľko poslúchať. Dodnes na syna kričím, aby si v aute zapínal pás, pretože
má ešte čerstvý vodičák. Čakám, že mi odpovie: „Ocko, ty si jazdil bez vodičáku a mal si šestnásť!“ Ale je poslušný... (usmieva sa)
Dcéra vám zase môže povedať: „Ocko, ty si húlil už ako päťročný!“
Tak pozor! To bola len jedna cigareta, ktorú som ukradol rodičom, a hneď som dostal po hube (smeje sa). Dostal som aj za žuvačku, čo vyzerala ako cigareta. Keď nás videl sused fajčiť, hneď zakročil. Dnes si to nikto nedovolí. Naopak, čo si dnes dovolia mladí, o tom sa nám vtedy ani nesnívalo. Keď počujem, akí sú drzí na rodičov, hlava mi to neberie. Keby som bol v puberte mame povedal, že je „krava“, nemal by som dnes zuby (smeje sa). Otec mal stodvadsať kíl. Toto by som si nebol dovolil... A to som robil šialené vylomeniny – napríklad som jazdil na kolieskových korčuliach a držal som sa za oje električky. Nikdy som nebral drogy, až na pár jointov. Ako muzikant som si však v puberte vedel vypiť. Vtedy som sa zaprisahal, že nikdy nebudem tvrdiť, aká je dnešná mládež hrozná, pretože som to vtedy počúval od staršej generácie. Ale povedať to musím (usmieva sa).
Hovorili ste si ako pubertiak, že „až raz budem mať deti, budem sa k nim správať inak ako moji rodičia ku mne“? A ako to dopadlo? Čo robíte inak ako vaši rodičia?
Všetko! Som napríklad abstinent. Niekedy po dvadsiatke som si povedal, že už piť nebudem. Moja mama nikdy nemyslela ďalej ako do nasledujúceho dňa.
Zostáva vám 84% na dočítanie.