REPORTÁŽ: V podzemí pracoval aj vytváral modely spolupracovníkov. Hrozili mu za ne bitkou (+ galéria)

Už z ulice vidno, že v rodinnom dome býva niekto nezvyčajný. Svedčia o tom takmer tri metre vysoké drevené sochy, medzi nimi aj svätá Barbora, patrónka baníkov. Ján Procner bol jedným z nich. Má však aj svoje alter ego, ktoré by sa od neho nedalo oddeliť ani laserovou rezačkou – a tým je umenie.

Jeho diela nájdete v Slovenskej národnej galérii i v múzeách. Objavíte ich v Jakubiskovej Perinbabe, v rozprávke Mahuliena zlatá panna aj vo sfilmovanom prepise Suchoňovej opery Krútňava. Dokonca ešte aj pamätník obetiam banských nešťastí je zapísaný v zozname národných kultúrnych pamiatok.

Keď oslovíme 80-ročného Jána Procnera, zákonite naša prvá otázka smeruje na baňu. Zdvihne prst a poopraví nás: „Milovanú baňu.“ Jeho dedo Ján bol baník, otec Ján takisto. Keď sa vo Vyhniach v roku 1943 narodil Ján, nebolo treba ani sudičiek, ktoré by mu predurčili jeho ďalšiu životnú púť. A možno mu predsa len vstúpili do osudu, keď namiešali unikátnu DNA baník – umelec.

Učňovské roky

Malý chlapec mal ešte len päť rokov, keď sa rodina odsťahovala z Banskej Štiavnice do Handlovej. Najstaršia hnedouhoľná baňa na Slovensku vábila do svojich útrob Nemcov či Maďarov, alebo tiež ľudí z hladových dolín. Procnerovci z pôvodného bydliska „utiekli“ pred silikózou, ktorá kántrila už mladých baníkov. Nie že by ju niekto nemohol schytať aj v Handlovej, no pravdepodobnosť bola výrazne nižšia.

„U nás sa o bani rozprávalo v jednom kuse. Otec sa o nej len tak milo vyjadroval,“ spomína Ján, „už ako deti sme vyrastali ako malí baníci.“ Keď pred dom doviezli uhlie, s radosťou sa chopili lopát a pustili sa do odpratávania. Vedeli pomenovať náradie používané v bani. Doma sa učili robiť „kajly“ a ani výrazy ako „šórovanie“ či „flitovanie“ im neboli neznáme....