Posledné tri roky strávil vo vlastnej spálni. Proustovo dielo má dodnes povesť čítania, ktoré desí

Marcel Proust, Albert Einstein či Pablo Picasso sa rozchádzali s dobovým myslením. Rovnako ako Sigmund Freud počúval svojich pacientov, Proust sa vo svojich knihách odvolával na osobné svedectvo aristokracie a vyšších spoločenských kruhov. Vypytoval sa, alebo len ticho počúval.

Súčasníkom sa zdalo, že o všetkých všetko vie, a tak bol nazývaný „najväčším literárnym detektívom“. Stal sa svojráznym pozorovateľom charakterov, mravov i nespočetných drobností, ale tiež bystrým diagnostikom meniacej sa doby.

„Všetko, čo poznáme veľké, máme od nervóznych ľudí. To oni, a nie iní, sa stali zakladateľmi náboženstva a vytvorili veľdiela,“ poznamenal si vo svojich esejach Proust, ktorý mal s Freudom mnoho spoločného. Ich zmysel pre detail tvoril pradivo románu, inokedy sa stal témou vedeckého spisu.

Freudov legendárny Výklad snov z roku 1900 otváral bránu novému nazeraniu na človeka jedinečného i tajomného.

Rovnako Proustov vnútorný svet čerpal z rôznych zdrojov: „Sen bol práve jedným z tých faktov môjho života, ktoré ma vždy najviac upútavali, faktom, ktorý najviac prispel k tomu, aby som sa presvedčil o čistej duševnej povahe reality.“

Na začiatku 20. storočia sa stalo nevedomie veľkou témou – rovnako ako relatívne vnímanie času. Fyzikálne objavy menili ducha doby podobne ako filozofia či psychológia a bokom nezostávalo ani umenie. Tieto novoty, samozrejme, narážali na škandalózne reakcie a nepochopenie.

Toho neboli ušetrené ani literárne počiatky Marcela Prousta a najmä jeho monumentálne dielo Hľadanie strateného času. Kým získal svetovú slávu, bol prehliadaný.

Smrť a začiatok

Muž, považovaný za jedného z tvorcov moderného románu 20. storočia, sa narodil 10. júla 1871 v Neuilly-Auteuil-Passy do bohatej meštianskej rodiny. Jeho otcom bol lekár s katolíckym vyznaním, matkou o pätnásť rokov mladšia vzdelaná...