Historická skúsenosť alebo prečo východní Európania nechcú moslimov na svoje územie

19.7.2018 HlavnéSprávy
Prečo sú niektoré východo- a stredoeurópske národy obozretné a nechcú prijať moslimských migrantov, sa pokúsil pomocou histórie vysvetliť Raymond Ibrahim vo svojom príspevku na webe American Thinker

Ako príklad na začiatku uvádza poľského poslanca Dominika Tarczyńského, ktorý k faktu, že jeho krajina neprijala žiadneho migranta, povedal: “Neprijmeme ani jedného moslima, pretože sme to sľúbili voličom, … preto bola zvolená naša vláda, a toto je dôvod, prečo je Poľsko tak bezpečné, a preto sme nemali ani jeden teroristický útok.”

Jeho neochvejnosť vysvetľuje Raymond Ibrahim obzretím sa za históriou: kým totiž väčšina západoeurópskych národov bola stovky rokov mimo dosahu islamu, tie východoeurópske sa s ním veľmi dobre oboznámili.

Obrana Vídně 1683, v její posádce bylo i mnoho Moravanů a Čechů

Výboje Osmanskej ríše v 16. storočí zasahovali aj do našich krajín a zachovalo sa o nich množstvo historických dokladov aj v literatúre. V roku 1683 sa ich útoky zamerali na Viedeň, na jedno z centier vtedajšej Svätej rímskej ríše, ktorú od 14. júla začala obliehať hlavná osmanská armáda.

Ako píše Ibrahim, nakoniec sa nazbieralo až 200-tisíc moslimských bojovníkov s rovnakým cieľom, aký majú aj súčasné “radikálne” skupiny. Je ním džihád, teda svätá vojna, proti “neveriacim”. Alebo ako vtedy vyhlasoval osmanský veľkovezír Kara Mustafa, aby sa “všetci kresťania podriadili a počúvali Osmanov”. Podľa prameňov sa Mustafa považoval za “fanaticky protikresťanského”. Po obsadení poľského mesta v roku 1674 nariadil, aby boli všetci kresťanskí väzni stiahnutí zaživa z kože, ktorú potom ako trofeje posielal osmanskému sultánovi Mehmedovi IV.

Akonáhle masívna moslimská armáda obklopila múry Viedne, Kara Mustafa dodržiaval protokol starý takmer tisíc rokov a vyslal ultimátum podriadenia sa islamu pod trestom smrti. Veliteľ Viedne sa neobťažoval odpovedať na predvolanie, keďže všetkým v meste bolo jasné, že sa jeho vyhrážkam nepodriadia. Nasledujúci deň teda začal ostreľovať mohutné mestské hradby a dva mesiace sa tak “v mene džihádu” tiahli boje v úzkosti, utrpení a s mnohými obeťami.

Až 12. septembra “boli viedenské modlitby vyslyšané”. Istý neznámy Angličan vtedy napísal: “Po 60-dňovom obliehaní, spolu s tisíckami ťažkostí, chorobami, nedostatkom zásob a veľkým preliatím krvi, po milióne výstrelov z kanónov a muškiet, po bombách, granátoch a všetkých druhoch ohňostrojov, ktoré zmenili tvár najspravodivejšieho a najrozvinutejšieho mesta na svete, znetvoreného a zničeného … nebesá priaznivo vypočuli modlitby a slzy deprimovaných a trúchlivých ľudí.”

Těžkooděnci polského krále Jana III Soběského zachraňují Vídeň 1683

Slávny poľský kráľ Ján Sobieski a jeho 65-tisíc ťažkoobrnených Poliakov, Rakúšanov a Nemcov “pomstili” napadnutie mesta a úplne rozdrvili moslimských obliehateľov s tým, že ​​”nielen toto samotné mesto treba zachrániť, ale celé kresťanstvo, ktorého je Viedeň baštou”.

Predtým, než “moslimskí” bojovníci utiekli, rituálne zabili okolo 30-tisíc kresťanských zajatcov. Pri vstupe do oslobodeného mesta osloboditelia narazili na hromady mŕtvol, výkaly a sutiny. Osmanský sultanát sa odvtedy oslaboval a trvalo ešte niekoľko storočí, kým úplne zanikol.

Keď minulý rok tisícky Poliakov vytvorili veľkú modlitbovú reťaz okolo svojich hraníc, jeden z nich zopakoval Sobieskeho slová, že “náboženská vojna medzi kresťanstvom a islamom je v Európe znova, rovnako ako v minulosti”.

“Zatiaľ čo západné národy hovoria o nedostatku integrácie, ekonomických rozdieloch a nespokojnosti s vysvetľovaním exponenciálneho rastu terorizmu, násilia a znásilňovania, čo prišlo spolu s veľkým moslimským obyvateľstvom, východné národy vidia len kontinuitu nepriateľstva,” uzatvára Raymond Ibrahim.